PORTÁL SLOVENSKÝCH FOLKLORISTOV ¤ FOLKLÓRNA TELEVÍZIA ¤ ZÁBAVA |
  • Alojz
  • DOROTA príbeh v tanci, hudbe a piesni ukrytý

    Raslavičan – DOROTA príbeh v tanci, hudbe a piesni ukrytý

    Kde bolo tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolinami, medzi horami v malej dedinke volanej Raslavice, kde sa ľudia radi mali, radi si oni zatancovali, pri muzike zaspievali, zabávali sa na dedinskej zábave, ukázali, ako ktorý vie lepšie tancovať. Na kraji dedinky malá chalúpka stála, slamenou strechou prikrytá ona bola, v nej mamka s dievčinkou Dorotkou prebývala, v chudobe, ale s láskou nažívala, kde tu nejakú hydinu chovala. Dorotka dievčatko krásne, rúče, rado sa hrávalo s kamarátkami na lúce, pásla husičky, pri tom si spievala pesničky, aj vila venčeky. Chlapci pomedzi dievky zachodili, aby sa pred nimi chlapili, predvádzali svoje dovednosti, zábavy medzi deťmi nikdy nebolo dosti. S rokmi pribúdajúcimi sa aj detské lásky objavili, nielen láska rodičovská, ale aj dievčenská a mládenecká sa tu neraz prejavili. Čo však čas a osud neoddieľne prináša, zlu i smrť sa zakáša, bo to každý život prináša. Myslíte si že je to rozprávka? Povesť? No nejako sa to tak stávalo i prebiehalo na nejednej dedine dávno, pradávno, keď sa voda sypala a piesok sa lial.
    História Raslavičanu
    Ako to vlastne naozaj začalo? Prvopočiatky skupiny siahajú do rokov 1920-1921, ale svoju činnosť traduje Raslavičan až od prvého historického vystúpenia v roku 1931 v Prahe.
    Folklórne skupiny ako nositelia ľudových tradícií sú väčšinou orientované na zachovávanie ľudových tancov, piesní a zvykov v dedine. Na takomto princípe pracuje aj dedinská folklórna skupina Raslavičan V tejto skupine pracujú vedľa seba tri generácie, ktoré si navzájom odovzdávajú bohatstvo tradičnej kultúry Raslavíc. Repertoár Raslavičanu tvoria starodávne tance mužské, ženské a párové, ďalej sú to ľudové piesne z Raslavíc a oblasti horného Šariša.
    Folklórne pásma, ktoré predstavujú obyčaje na dedine s prezentáciou lokálnych zvyklostí, originálnych tancov, piesní a štýlovo čistej impozantnej ľudovej hudby, upútavajú pozornosť širokej odbornej i laickej verejnosti na mnohých folklórnych podujatiach na Slovensku, v zahraničí i ďalekom zámorí. Ľudová hudba, ktorá v Raslaviciach hrala už po 2. svetovej vojne, si zachovala interpretačný štýl, ktorého hlavnými nositeľmi boli talentovaní predníci Martin Žolták (1921-1952) a Štefan Žolták (1946 – 2012) . V súčasnosti sa viac ako 50-členná folklórna skupina člení do troch zložiek: hudobnej, tanečnej a speváckej.
    Vedúcim folklórnej skupiny je Anton Kontura, umeleckou vedúcou je Mgr.Monika Balážová, vedúcim a zároveň aj primášom ľudovej hudby je Mgr. Stanislav Baláž, PhD. a Anton Lamanec.

    Dorota –hľadanie posolstva tradície v obraze ženy zmietanej vo víre vášní a citov.
    Už pred dlhším časom mi priatelia z folkloristickej rodiny oznamovali pocity z novo naštudovaného diela folklórnej skupiny Raslavičan. Košice, Raslavičan a Dorota. Plný očakávania, až nedočkavosti som v Jumbe v divadelnej sále, našiel termín predstavenia. Raslavičan poznám dlho predlho, preto som sa tešil aj na stretnutie s kamarátmi, či už so staršími ročníkmi, tak aj s ich pokračovateľmi. Na scéne veľká obrazovka projekcie, na ktorej hneď od začiatku prebieha kamera lesom, navádza pocity bežiacej dievčiny pomedzi stromy, niekedy po neschodnom teréne, s cieľom dostať sa tam, kde sa to stalo, kde potrebujem okamžite byť. Z reproduktorov počuť hlasitý dych, ktorý neznamená len vyčerpanosť, ale jeho motívom je hlavne bezradnosť, strach, bázeň o blízkeho človeka, nedočkavosť, ale cítiť tu aj zlovestnú ranu osudu. Veru osud je sprievodcom v živote každého jedinca, osud je aj sprievodcom v tomto príbehu. Obrazová reminiscencia navodila v hľadisku vzrušenie, očakávanie, napätie.
    Nasleduje smutná balada, prekrásny spev mladučkej dievčiny, pri doprovode clivej melódie píšťalky, sediaceho muzikanta, trochu ošumelého, ako keby tam bol iba imaginárne. Imaginárna rozprávková postava sa prihovára malej Dorotke ako nejaký vzdialený hlas, hlas osudu.
    Dorotka, dievčatko sa zasa hrá na lúke, prichádzajú kamarátky, detinské štebotanie, prichádzajú mládenci, ktorí sa chcú pred dievčatami blysnúť, ktorý je aký šikovný. Hra a predvádzanie končí obrazmi Doroty a dvoch mládencov na projekcii za zvuku drumble.
    Nasleduje časť, neviem či sa to dá nazvať obradová, ale presne si to pamätám z čias mojej mladosti, keď sa dievčatá držiace sa popod pazuchy prechádzali po dedine. Bolo to pravidelne v nedeľu popoludní, dvojice, trojice sa prechádzali po dedinskom korze, u nás sa to nazývalo „ taňa“, pozdravili sa medzi sebou, porozprávali sa o neviem čom, ale asi o všeličom. A presne táto časť ma nesmierne upútala, na obrazovke dedinské domy, zo strán prichádzali dievčatá, krásne odeté, v pestrofarebných krojoch Raslavíc, spievajúce,  len tak sa prechádzali do kruhu po javisku, naozaj toto vo mne vyvolalo dávne krásne spomienky, na moje detské časy, keď som chodieval na dedinu k babke a dedkovi. Ale pokračujem ďalej v inscenácii Dorota. Samozrejme dievčatá nemohli na javisku ostať samé, prichádzajú chlapci junáci, nahovárajú si dievčatá na večernú tancovačku, o Dorku sa pri tanci zaujímajú naraz dvaja tanečníci, rivali? Nie, rodní bratia. Na javisku veselá nálada, najvýrečnejší mládenci dohovárajú muziku, na tancovačku, veselosť nemá konca kraja, mládež spontánne s veľkou radosťou tancuje. Tešia sa na večer, muzika dojednaná, nálada výborná.

      Na scénu prichádzajú aj starší dedinskí chlapi, ktorí tiež sa pridružujú k muzike, spevom sa pridávajú k nálade , aj keď robota okolo domu ešte nebola dokončená, ale ľudia dobrej vôle , no prečo by si nezaspievali a trochu sa odreagovať.
    Nasleduje ďalšia obradová časť, príprava mládenca na „ dvíhanie za parobka“. Samozrejme, celá dedina vie, ktorý mládenec to bude, tak ho pokúšajú, aby ponúkal nielen ostatných, ale hlavne seba z donesenej pálenky, taký obyčajný zvyk, aby „ bul šmelši“ a koľko mládenec znesie a vydrží. Všetko sa deje v žartovnom tóne, samozrejme so spevom, celú túto zábavu prerušuje mládencova matka, ktorá ho prace domov, lebo ona vie, čo toto pre neho znamená, aby sa pri tomto dvíhaní mládenec úplne neopil. Zábava na stred dediny pokračuje, spev, hudba, tanec. Medzi zabávajúcich prichádza staršia žena a šepkom Dorke oznamuje krutú zvesť, oznamuje jej smrť jej milovanej matky.
    Zábava sa okamžite končí, Dorotku zachváti neuveriteľný žiaľ a bôľ. Krutosť tejto správy prežíva na javisku, akoby v spomienkach na svojho jediného príbuzného, mamku, ktorá ju nešťastnú opustila v jej mladom veku, kedy najviac dievča potrebuje od matky pomoc, radu, pohladenie, materinskú lásku. Na obrazovke sa odvíjajú Dorotkine spomienky na mamičku. Emotívnosť tejto časti ešte v mojom vnútri vybičoval nádherný spev balady a hra na píšťalke. Na javisku bola užialená Dorka a jej osud. Ostala sama jediná, len so svojim osudom, čo bude ďalej, čo si počne mladá krásna deva, ktorá len teraz pred chvíľočkou bola plná elánu, vysmiata, obletovaná, zrazu tma, nič, prázdno. Len ona a osud.
    Ale čas je úžasný liečiteľ, on síce rany na duši nezahojí, ale ich aspoň scelí. Dorka si uvedomuje, že je treba žiť, netreba sa vzdávať, nesmie sa poddať svojmu krutému osudu. Nápadník sa moce okolo ich domu, začína sa rozjasnievať, prichádza láska. Ale prečo by malo byť dobre, keď môže byť aj horšie. Do domu k Dorke prichádza rada starších, ktorá jej oznamuje, že neplatí dane, ale dopomohli jej v tom, že Dorke našli zamestnanie v krčme u Žida , ako posluhovačku.
    Nasleduje scéna ako zo starého filmu. Krčma, večne nespokojný Žid, pijúci chlopi, ubehaná posluhovačka Dorka. Skončil jarmok v Bardejove, stretávajú sa partie chlapov, z viacerých dedín, šarišských i z druhej strany historickej obchodnej križovatky, zo severu prišli Rusnaci. Ako to býva pri pálenke, samochvály, vystatovanie, kto je lepší. Nastávajú konflikty, naťahovanie sa medzi sebou, ale ako nakoniec to dopadne samozrejme predvádzaním svojho najlepšieho spevu i tanca. Počas celej tejto časti, Dorotka len mlčanlivo obsluhovala, ale našiel si ju asi ten pravý, ktorý ju aj v krčme pri muzike vyzval do tanca, pripájajú sa ďalší, mladí, prichádzajú ženáči, zábava v krčme, len tak to hučí, tancuje sa spieva, jedna radosť vidieť množstvo starodávnych tancov nielen z Raslavíc , ale aj okolia, vzniká nielen na javisku, ale aj v hľadisku krásna uvoľnená atmosféra, plná radosti, optimizmu. Dorotka tancuje so svojim milým, ale ako na dedinskej zábave to býva, striedajú sa v tanci partneri, do tanca zrazu schytí brat Dorotkinho milého. Nastane škriepka, medzi dvomi bratmi, ktorú rozdeľujú zabávajúci sa chlapi. Milý Dorky berie posluhovačku z krčmy domov, všeobecne oznamuje, že Dorka tu skončila. Ľudia sa z krčmy rozchádzajú, len pri stole ostal brat, ktorý tiež mal zálusk na Dorotkinu lásku. Sedí pri stole, náhlivo pije, prichádza k nemu osud, vyjavuje mu že obaja bratia prišli o otca, aby neprišiel aj o brata.
    Zasadá rada starších, preveruje, kto a ako platí dane, nejako zasa len Dorke ostáva veľký dlh. Situáciu zachraňuje a rieši brat Dorotkinho milého, dáva gazdom peniaze, akoby si chcel vykúpiť Dorku len pre seba. Láska však je nevyspytateľná, srdcu nerozkážeš, na dedine sa pripravuje dedinská svadba Dorky.
     

    Na javisko prichádza nevesta v bielučkom panenskom kroji, s partou na hlave, sprevádzajú ju na javisku jej kamarátky, ktoré spievajú obradovú pesničku lúčenia sa nevesty s kamarátkami. Tieto obrady sú pre mňa úchvatným momentom, každej jednej svadby. Odzrkadľuje sa v ňom všetko čisté, čo medzi jednoduchými ľuďmi existuje. Oblečenie dievčat a nevesty, je v spanilej bielej farbe nevesty, má na hlave partu, dievčatá družičky, čarokrásne venčeky. Točia sa v kruhu, vôkol nevesty, spievajú, pripomína mi to plávajúce snehobiele húsky, plávajúce po hladine vody, medzi sebou gagotajúcimi. Láska, spanilosť, úprimnosť, priateľstvo. Tieto prívlastky, ešte vyšperkované krásnymi spevmi, slová ktorých majú svoju hlbokú myšlienku. Je radosť sa pozerať a uchovať si nielen v mysli , ale aj v očiach obraz tohto obradu, ktorý je svojou dôstojnosťou nenapodobiteľný, má svoje prísne a presné pravidlá, každý tu má svoju neoddeliteľnú úlohu. Je to podobné, ako keď v kostole kňaz premieňa. Tu v tomto obrade sa mení deva v ženu. Veľmi pekne tu starší družba zastal svoju funkciu pri odoberaní party. Počas tohto úchvatného obradu sa zase prihovára Dorke osud, ktorý ju povzbudzuje do ďalšieho života. Je tu krásne spracované, že každá ťažkosť, sa na dobré obracia, život začína byť krajší a veselší. Staršie ženy odvádzajú Dorku na čepčenie, ktoré bolo prísne tabuizované pred svadobčanmi, prevádzali ho staršie ženy poväčšine z blízkej rodiny. Po začepčení privádzajú tieto ženy nevestu opäť do svadobnej miestnosti. Starosta musel povoliť, kto bude tancovať s mladou nevestou. Kto tak chcel učiniť, musel do misky, alebo na tanier peniaze položiť. Tancujúca blízka i vzdialená rodina, kamaráti, družičky, rad po rade prichádzajú za nevestou, krátko potancujú, dostanú odmenu vo forme koláčika aj pohárika. Na scéne sa znenazdajky objavuje brat ženícha, ide tancovať „redový“ s nevestou, čo však prerušuje ženích. Vyháňa brata zo svojej svadby, matka bratov nechápe túto situáciu. Po tomto incidente zábava pokračuje. Starosta, ako najváženejší na svadbe ukončuje „ vešeľe“. Mladomanželia na svoju prvú noc, no a ostatní domov, ale bolo i tak že každý družba mal svoju družičku a tú pekne krásne odprevadil domov. Ako to bolo ďalej to nikto nevie, lebo všetko zahalila tma, odľahlé miesto, tajuplná láska a osud.
    Pri stole sedí Dorka, s manželom, v kolíske dieťatko a nezvratný osud. Osud je konečne aj v pozitívnej úlohe, darcu krajšieho života, zariadil plnohodnotnú rodinu, s prekrásnym dieťatkom, tento nevyspytateľný osud spieva maličkému užasnú uspávanku, končiacu tak nejako pochmúrne, tak ako sa uspávanky nekončia.
    Chlapi spoločne spievajú pieseň o ťažkej práci v hore, aj o chudobnom živote. Zrazu začujú volanie o pomoc. Vedeli, že sa stalo čosi zlé. Prichádza zvoniaci osud, krutý, nemilosrdný, nič mu nevadí, čo si toto chúďa žieňa doteraz vo svojom živote vytrpelo. Prerývaný zvuk osudovej píšťalky, bodá do tela a zmyslov každého diváka, pridávajú sa plačlivé tóny huslí, ľudia nedýchajú, všetko zmeravelo, isto v hlavách ľudí prebiehajú všakovaké myšlienky, objavujú sa podobné príbehy, emócie by sa dali krájať. Na javisko prichádza však spásonosná záchrana v podobe brata jej umretého manžela, ktorý ešte stále pociťuje, náklonnosť k Dorke. Ona užialená a bezradná prijíma túto ponuku. Na javisku sa objali, dali si hlavy jeden druhému na plecia a tu končí, či začína ďalší príbeh o Dorote. Nedopovedané, nepoznané, ale veď každý si vo svojej mysli môže tento úchvatný príbeh dokončiť sám. Napríklad, žili dlho, predlho, mali kopu detí, a tie deti mali ďalšie deti a žili šťastne pokým nepomreli.
    Dvojica Dorotka s novým partnerom ostávajú sedieť na javisku, osud prechádza popri nich, ako keby im požehnával, stále znie prerývaná hudba huslí a píšťalky, na projekčnom plátne sa objavuje dvojica Dorotka s manželom, postupne pribúdajú deti, ľudia na obrazovke rýchlo starnú, rodina sa rozširuje. Myslím si, že práve tento obraz, táto myšlienka, má ukázať celkovo rodostrom vzniku, života, množstva členov, roduverných Raslavičanov, od doby založenia po súčasnosť. Nádherné poďakovanie autorky programu Moniky Balážovej, všetkým nielen účinkujúcim, ale naozaj všetkým , ktorí v Raslavičane pôsobili. A asi nič nové neprezradím, že Monika zapojila do tvorby a realizácie tohto programu komplet celú svoju rodinu.
    Oj, koľko krásy nám tu naši predkovia zanechali, uvedomujem si, aj keď z histórie je zjavné, že ako ťažko sa žilo hlavne tu v podhorskom kraji, kde každý kus políčka, bol krvopotne obrobený, chlapi sa živili výlučne svojimi pracovitými rukami, kde sa jednoduchí ľudia museli ťažko pretĺkať životom, s problémami dopestovali dennodennú poživeň. Ale aj napriek tomu, vedeli si jeden druhého vážiť, uctiť. Vedeli si zhotoviť oblečenie, ktoré do dnešných čias obdivujeme, vytvorili piesne, balady nenapodobiteľné, ktoré vytvoril človek podľa svojej skutočnej nálady.
    V závere tohto predstavenia, prišla na javisko rozprávková babička, vôkol nej sa postavili všetci účinkujúci, aby jej pogratulovali k jej osemdesiatym piatym narodeninám. Je to presne toľko rokov, koľko má vlastne táto dedinská folklórna skupina Raslavičan. Spevom a tancom si všetci uctili túto bývalú členku tohto kolektívu. Cestou domov, som si v hlave preberal zážitky tohto koncertu, napadlo ma, že touto záverečnou scénou, sa účinkujúci nepoďakovali len tejto oslávenkyni a prítomným divákom, ale utkali týmto svojim predstavením úžasnú pamätnú vlajku, ktorá zdobí ich prácu, ona pripomína všetkým aj tých, ktorí boli nielen pri zrode Raslavičanu, ale borili sa aj s ťažkosťami, ktoré ich isto stretávali počas celého pôsobenia po všetky tie roky tohto utešeného telesa. Veľká vďaka Vám Raslavičania.
    Poďakovanie patrí tvorcom tohto diela Monike Balážovej a kolektív, urobili v možnostiach tohto kolektívu neskutočnú prácu. Bolo nádherné vidieť na javisku hádam štyri generácie účinkujúcich, ktorí sa navzájom dopĺňali, hrali a bavili sa na javisku. Muzikanti, veľmi sa mi páčil výber hudby, pesničiek a balád. Divák si našiel všetko čo Šariš vie poskytnúť, úchvatné krucené, polky, čardáše, ceperku, nádherné lyrické balady. Predstaviteľ postavy „osud“ Mišo Smetanka, stvárnil svoju asi tak, že niekedy by som bol najradšej skočil na javisko a vykrútil mu krk a zahodil tie jeho píšťalky, drumble. Ale človek s osudom sa narodí, s osudom žije, osud musí pretrpieť, ale s ním si aj užíva, raduje sa, plače, hromží, s osudom umiera.
    Je veľmi krásne ak odchádzate z koncertu, aký bol tento a vo vašej hlave sa víria mnohé myšlienky, na ktoré sa nedá odpovedať. Prečo to asi tak je, prečo sa to neudialo inak, niekoľko krát prečo. Ja som sa nevdojak vžil to tohto možno vymysleného deja, možno to tak kdesi bolo, ale isto množstvo podobných príbehov sa skutočne stalo. Ostalo mi v myšlienkach veľa nedopovedaného, iste aj diváci odchádzali s podobnými pocitmi, nedávajme si odpovede, žime tak, aby sme nemuseli ľutovať nič, čo sme doteraz urobili.
    Na počesť hrdinom sa stavajú mohyly a pamätníky. Aj my starší, menej starší, mladší, súčasníci, ale aj naše deti a vnúčatá istým spôsobom budujeme a zveľaďujeme to, čo nám naši predkovia vytvorili a zanechali. Preto nehanobme toto dielo, nehanbime sa za našu kultúru, tvorme, spievajme, tancujme, hrajme, uchovávajme zvyky a obyčaje slovenské. Dvíhajme mohylu slovenského folklóru do výšin, aby videli zovšadiaľ, že sme národ, ktorý má pamäť, ktorý nezabúda, dokáže prejaviť vďaku našim predkom, ktorý má svoje nemenné miesto na tejto planéte.

    Pozdravujem všetkých čo sa dočítali až do tohto konca, zazvonil zvonec a tomuto príbehu, ale aj článku je definitívny koniec. Ale preto, že som to dopísal v rannom začiatku roku pána 2018, prajem nielen Raslavičanu, ktorému tento článok venujem, ale Vám všetkým spokojnosť, zdravie a radosť počas celého roku. Nezabúdajme na úctu jeden k druhému, lebo ľudia musia navždy ľuďmi zostať.

    S úctou a oddanosťou Váš Imro Oravec

    Foto: Ing. Vladimír Droblienka

    Zatnite svoju valašku a ohodnoťte tento príspevok:

    1 valaška2 valašky3 valašky4 valašky5 valašiek6 valašiek7 valašiek8 valašiek9 valašiek10 valašiek (Hlasovalo 6,, priemer: 8,33 z možných 10)
    Loading...Loading...

    ~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

    Prečítajte si tiež ďalšie podobné podobné články z tejto rubriky:

    ~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

    Diskusia k príspevku na Facebooku

    Diskusia k príspevku na stránke

    Vaša emailová adresa nebude zverejnená.