PORTÁL SLOVENSKÝCH FOLKLORISTOV ¤ FOLKLÓRNA TELEVÍZIA ¤ ZÁBAVA |
  • Emília
  • Vranovčan ZBOHOM, ZBOHOM….

    Nie , nie nelúčim sa s tým to úžasným folklórnym telesom, z Vranova. Nie! Nie sú to slová zatratenia, silné, emotívne, na východe často používané, ako pozdrav pri lúčení, ktorý je tak bežne zaužívaný v hovorovej reči na dedine a medzi staršími ľuďmi. Podvedome ani nerozoberáme význam tohto slovíčka. ZBOHOM je názov nového tanečno, dramatického , scénického predvedenia nového programu folklórneho súboru Vranovčan. Ako to celé bolo Vám milí priatelia skúsim niekoľkými vetami, či súvetiami priblížiť. Som na začiatku tohto článku, ale teraz už viem a cítim to v sebe, že treba si nájsť čas nielen na prečítanie tejto mojej výpovede, ale hlavne je treba sledovať, kedy toto dielo vranovčanov a kocákovcov bude na scéne, aby ste si skutočne na živo a bezprostredne mohli vychutnať umenie, nadšenie, radosť tohto folklórneho kolektívu.

    _dsc8813Opona sa otvára, na scéne kolíska, plačúca žena, ktorá v rukách zviera mužskú košeľu, v pozadí, mĺkvy zástup dedinčanov si pohmkáva , clivo hrajúci cimbal pesničku „ V taľianskej krev še ľeje…“ . Bodové svetlo osvecuje užialenú devu, spolu s cimbalistom vytvárajú na úvod nezvyklú atmosféru, smútku, bôľu, bezradnosti, vznikla na scéne situácia, ktorú zažil asi každý z nás, alebo zažije, keď sa lúči so svojim milovaným, svojim životným súputníkom, človekom, ktorého miloval a vo svojom srdci nosil. Cez dialóg starostu, ktorý počíta peniaze za odvedencov spolu s dedinským jednoduchým chlapcom ,volá sa „ Muňak..“, ktorý sa silou mocou chce zaradiť medzi elitu dedinských parobkov, avšak svojou jednoduchosťou je každému v dedine len na smiech. Dostávame sa k udalosti, ktorá je na dedine súčasťou života a zvykov, „ vizvoľeňe za parobka…“. Mužské tance strieda zvykoslovie tohto obradu, len pre orientáciu čitateľa sme v obci Kamenica, z ktorej pochádza celý tento blok tancov a obradov. Prekrásny spevný predel speváčok, ktoré spievajú úžasne, tak ako sú krásne jednoducho odeté, v panenskej bielej, dievčatá počas spevu odoberajú regrútovi pri rozlúčke s milou, lajblík a klobúk. Ich pieseň navodí a navnadí diváka v očakávanie, čo príde v nasledujúcej chvíli. Na scéne je opäť dedinský nešika, ktorý si vyžaduje rovnako, ako pred chvíľou mládenec, pasovanie do stavu parobkov. Však dedinská mládež si z neho robí srandu, preto organizátor „ vizvoľeňa „ presvedčí dievčatá , aby tieto dvihli Muňaka za parobka. Je to úsmevná scénka, ktorá pritakáva koloritu dediny, správania sa medzi dedinskými ľuďmi, ktorí sa všetci medzi sebou poznali, vedeli o sebe takmer všetko, jednak zo spoločného života nielen pri dennodennej práci, ale aj spoločenského života a samozrejme aj z pletiek dedinských žien „ pľetkarkoch „ a nielen žien , ale aj chlapov pri obyčajných krčmových rečiach. Na javisku sa objavuje statný mládenec, oblečený v šarišskom kroji, tancuje párové tance s dievčinami s takmer celého regiónu Spiša, tance plné lásky, nahovárania, zbližovania sú podfarbované sólovými spevmi speváčok, ktoré krásne a výstižne dotvárajú a predstavujú tance a spevy dediny z ktorej tanec je a kde sa odohráva. Na záver tohto spišského kolotoča vysvitne, že mládenec sa potuloval po Spiši, pretože bol rúči mládenec, našiel si v každej obci svoju krátkodobú lásku. Nesmiem zabudnúť na podfarbenie každej tanečnej kreácie prekrásnym spevom, tematicky i regionálne vystihujúceho danú tému. Celá zápletka sa končí tým, že všetky obšťastnené lásky sa stretávajú na jednom mieste a „ frajirkoša“ donútia napísať priznanie o následkoch lásky, píše list cisárovi, aby nebol povolaný na vojnu, lebo on svoju vojnu si už vybojoval. V úsmevnom závere tohto deja sa dozvedáme, že všetky ženy sa stali tehotnými, a všetky boli rodinne príbuzné. Takže „ frajirkoš„ popri svojom chvíľkovom šťastí, radosti a uspokojenia nakoniec dopadol úplne nešťastne. Letkom svetom ocitli sme sa v hornozemplínskej dedinke Zámutov, chlapci dokazujú svoju šikovnosť a umenie v typickom zámutovskom „ Višňovského verbunkom“, v ktorom zverbovanec dokazuje pred ostatnými kamarátmi svoje tanečné umenie, tanečný súboj vyúsťuje do spoločného, krásneho verbunku, ktorý je typický, jak hudobne , spevmi, tak aj prvkovo len a len Zámutovu. Do tanečného huriavku verbunku prichádza dedinský bubeník, ktorý vybubnuje, že na vojnu sa majú regrutovať chlapci určeného ročníka. Chlapci sťa by kamenné sochy, za klobúkmi kartičky „ kupertki „ , dievčatá si prezerajú , ktorý bol ako odvedený, nachádzajú si svojich milých, dievky svojím správaním netušia čo ich v budúcnosti čaká, keď milého povolajú do zbrane. Zámutovská časť odvodu a priebehu rukovačky, končí tanečnou kreáciou zámutovskej krucenej mladého šuhaja a milovanej devy, láskou, oddanosťou jeden k druhému, sľubom, ľúbosťou, nehou,  spolupatričnosťou a rozmarom. Nasleduje odľahčenie situácie, v tom, že „ Muňak „ nájde klobúk aj s povolávacím lístkom, ktorý si prisvojí, aby mohol narukovať k armáde, presviedča starostu, aby mu privolil k jeho odchodu na vojnu. Posúvame sa hudobne aj tanečne do ďalšieho regiónu, folklórne nesmierne bohatému. Muzika sa schádza postupne na javisko, pri hraní „ šidzem šarišskich…“. Krásny prvok tvorcu programu, pri predstavení muziky, ktorá bola doteraz mimo javiska, na predstavenie, jak svojich kvalít tak aj výzoru. Hrajú uprostred javiska, vôkol nich sa pridávajú tanečníci v pároch, postupne predstavujú tance zo Šemetkoviec, šarišskú ceperku, polky, valčíky, okolo muziky vzniká pravá nefalšovaná dedinská zábava, pred očami sa mi mihá množstvo krásne pestrofarebných krojov, melódia strieda melódiu v úžasnom rytme, nálada z javiska sa prenáša do hľadiska, diváci nevdojak sa vlnia a potriasajú v rytme melódií, náboj vynikajúcej nálady je umocňovaný výkonom muziky, pod vedením Ondríka Šinaja. Pre mňa bola táto čas programu, veľmi pôsobivá, kontakt muzika, tanec a divácka kulisa priam vyvolával jeden kompakt, ako keby to naozaj malo byť. A to naozaj bolo! Opäť na scéne nastáva lúčenie, lúčenie dvoch ľudí, ktorí k sebe cítia náklonnosť a lásku, tento dojemný moment je podfarbený, citlivým spevom dievčin s prekrásnym podfarbením cimbalových akordov. Počas tohto lúčenia, odvedenec stratil svoj klobúk aj s povolávacím lístkom. Muňak nájde lístok a silou mocou chce narukovať, čo mu starosta , otec nechce dovoliť, stále si pre neho hľadá nejaké dôvody ,prečo by nemal narukovať. Nastáva lúčenie dedinských chlapcov s odvedencami v štýle zámutovských verbunkov, chlapci odprevádzajú kamaráta na „ štáciu“ aj s vojenským kufrom, pokračujeme strhujúcim čardášom, na scéne sa víria roztancované dievčatá, spievajúci chlapci, párový tanec podfarbený dynamickou muzikou v rytme čardášu, preruší clivá pieseň speváčok, pri odprevádzaní odvedencov na „ vlakovú stanicu“. Dialóg richtára s Muňakom, je kruté vyjadrenie k zmyselnosti odchodu na vojnu, k zmyselnosti vojny celej. Je to dialóg smiechom cez slzy. Cez krásny mužský spev „ Ej birove, birove..“ sa dostávame k časti programu, kde odvedenci dokazujú pred kapitánom, či budú schopní riadne vykonávať vojenskú službu. Táto časť je pekne znázornená tanečnými kreáciami tanečníkov, z jednotlivých oblastí, odkiaľ odvedenci pochádzajú. Na scénu prichádza vojenský bubeník, vybubnováva strohý, prísny, dramatický rytmus, z bočných strán hľadiska sa postupne pridávajú ďalší bubeníci, s rôznymi veľkosťami bubnov, dynamika bubnovania sa zrýchľuje, na javisku, ktoré je osvetlené len bielymi svetlami, zvýrazňujúcimi , len nohy tanečníkov, sa freneticky mihajú svetlá, prudké pohyby čapášových prvkov, vzduch je nedýchateľný, nálada v sále napätá ako tetiva luku, do bubnovania sa pridávajú aj veľké bubny, sila bubnovania sa zosilňuje, až do fortissima, svetlá sa šialene mihotajú, tanečníci na javisku až chaoticky tancujú verbunkové prvky, asi takto vyzerá tanečne stvárnený boj, zrazu mŕtvolné ticho, na horizonte rozžiarené červené kríže, v strede javiska v bielom odetá speváčka spieva „ v Taľianskej kre vše ľeje..“, diváci takmer nedýchajú, emotívna časť programu núti divákov, preciťovať tieto momenty. Speváčka precítene spieva túto citlivú pesničku, medzi zabitými a zranenými vojakmi. Mne táto scéna pripomenula, ako keby po tomto bojisku, plného nešťastia, bolesti a žiaľu, sa pohyboval anjel, v rukách držiac snehobielu košeľu, bielu , ako symbol čistoty a nevinnosti. Anjel, ktorý sa snaží zmierniť bôľ a útrapy postihnutých vojakov, ale aj ich blízkych. Nevdojak ma práve v tejto chvíli napadla v mysli jedna krásna zľudovelá pesnička, jej text mi prebehol mysľou, asi to bolo v tej vojne naozaj tak kruté a bolestivé.

    Kamaráti premilí čoho sme sa dožili, vidíte… Že mi ešte jeden krát, na vojnu rukovať, musíme Taký je to ten náš svet
    Ako na bielej ruži kvet Že neviem kedy zomriem….. Ide pošta slovenská,
    Nesie lístek z bojiska má milej Pravá ruka ranená Ľavá noha od kolena odťatá Moja milá už je vojna krvavá začatá

    Veru, veru, každý spor, nedorozumenia, vojna, prináša zármutok, bolesť v duši, jatrí rany, prináša obete. Po tomto zimomravom obraze, krutosti a bôľu vojny, na scéne zaznieva neuveriteľne krásne zaspievaná uspávanka, matky, ktorá piesňou vyjadruje svoju lásku k dieťaťu. Tu by som chcel poukázať na neuveriteľné schopnosti pána zvukára, ktorý túto uspávanku majstrovsky halom obohatil, vo mne toto vyvolalo pocit, nenapodobiteľnej materinskej lásky a citu, ktorý hádam, každý z nás pozná, zažil ho a možno zažíva dodnes. Na javisko z prítmia prichádzajú z vojny aj ranení vojaci, prinášajú košeľu umretého vojaka manžela, kruto prerušujú uspávanku spievajúcej matky. Pohľad smutný, žena v žiali zvierajúca košeľu svojho milovaného druha, nárek stony, vzlyky sprevádzajú pieseň, ktorá podčiarkuje situáciu. Takmer nedýchateľná atmosféra, znásobujúca utrpenie a následky jednej obyčajnej sprostej vojny. Vojny , v ktorej doplatia len tí najobyčajnejší ľudia, ktorí nechcú bojovať, chcú žiť zmierlivo, v láske, spolupatričnosti, chcú žiť v radosti a spokojnosti. Cigánska zádumčivá melódia ma núti zamýšľať sa na všetkým, bleskovo mi prebiehajú obrazy nielen tohto predstavenia, ale aj dôležité momenty života okolo nás. Clivá pesnička znásobuje posledný obraz tohto divadla. Mŕtvy muž, nariekajúca vdova, ktorá zviera v rukách jeho krvavú košeľu, zranení druhovia z bojiska, vôkol tanečníci, smútiaci za kamarátom. Spev „ v taľiaňskej žemi…“, sa mi vrýva do duše, som súčasťou tohto predstavenie, prežívam to tak isto , ako všetci v tejto sále a na javisku, som malé koliesko z velikánskeho stroja, stroja života, ktorý nám prináša všakovaké chvíle, situácie, životné príbehy. Zbohom.
    Hodnotiť toto dielo? Podľa môjho názoru chválu si zaslúžia všetci ako tvorcovia tohto programu, chcem podotknúť, že sa mi nesmierne páčil výber a spracovanie všetkých pesničiek, boli úžasne tématické, melodické, krásne. Muzika zahrala veľmi pekne, aj keď si to divák nejako neuvedomil, ale na vlnách krásnej a dobre zahranej muziky sme sa vznášali celým programom. Kto má rád východniarsku muziku, verbunky, čardáše, lyrické, snivé dievčenské spevy príde si iste na svoje, lebo sme plávali praktický celým východom. Pán zvukár si zaslúži absolutórium, lebo bezchybne obslúžiť toľko mikroportov, je veliké umenie a zvuk z muziky bol veľmi pekne zvládnutý , vyvážený, každý počul každý nástroj. V neposlednej rade team Kocákovci, zase ukázali svoje myšlienkové pochody ohúril diváka, nielen tancom, spevom a hudbou, ale hlavne témou, ktorá nás núti zamyslieť sa prečo sme tu na tomto svete.

    FOTOGALÉRIA

    Zbohom, milí priatelia je dielo, ktoré nás donúti po jeho zhliadnutí, zamyslieť sa nad sebou samým, nad svojím okolím, ako žijeme? Je to plnohodnotný život? Aký máme vzťah k okoliu? Ako rešpektujem svojich známych, priateľov a kamarátov? Vyvolá v našim mysliach množstvo otáznikov, ktoré pri dobrej vôli každého jedného z nás, nám pomôže žiť oveľa plnohodnotnejšie, lebo v živočíšnej ríši, na tejto planéte , len my, ľudia vieme sa rozprávať, vieme počúvať, vieme vidieť a hodnotiť.

    Zbohom praje Imro Oravec
    FOTO: Jano Štovka

    Zatnite svoju valašku a ohodnoťte tento príspevok:

    1 valaška2 valašky3 valašky4 valašky5 valašiek6 valašiek7 valašiek8 valašiek9 valašiek10 valašiek (Hlasovalo 26,, priemer: 10,00 z možných 10)
    Loading...Loading...

    ~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

    Prečítajte si tiež ďalšie podobné podobné články z tejto rubriky:

    ~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

    Diskusia k príspevku na Facebooku

    Jeden príspevok ku "Vranovčan ZBOHOM, ZBOHOM…."

    1. Max  21. novembra 2016 at 17:17

      Nechcem nijako spochybňovať tanečné, hudobné, či iné kvality Vranovčanu, či Kocákovcov – som z Vranova a som hrdá na to, že niečo tak krásne a tvorivé vzišlo práve z „môjho mesta“. Úprimne – tlieskam a želám mnoho ďalších úspechov, talentov a tvorivého nepokoja… 🙂
      Chcem ale podotknúť na fakt, že ak by tento príspevok, či článok (či ako to nazvať) prešiel korekciou, text sa rozdelil do odsekov a možno aj zalomil, bolo by to omnoho čitateľnejšie, zrozumiteľnejšie a hlavne jednoduchšie pre čitateľa. Autor chcel povedať všetko, no povedal to takým štýlom, že som sa po pár slovách strácala, o gramatických chybách, príliš komplikovaných súvetiach alebo zlom skloňovaní nehovoriac. Menej je niekedy viac a na tento príspevok mi to dokonale sedí.
      Autor by mal vyčerpať tému, nie čitateľa…

      Odpovedať

    Diskusia k príspevku na stránke

    Vaša emailová adresa nebude zverejnená.