PORTÁL SLOVENSKÝCH FOLKLORISTOV ¤ FOLKLÓRNA TELEVÍZIA ¤ ZÁBAVA |
  • Klaudia
  • Dušičky

    Predstavy a praktiky , ktoré súvisia so smrťou  a pochovávaním  mŕtvych, patria všade na svete k tým, ktoré sa menia najťažšie a najpomalšie. Preto sa v ich prípade môžeme stretnúť so starobylými zvykmi, ktoré pretrvali počas dlhých stáročí takmer bezo zmeny.a435f95aeb90561ac174e7c3323f23da819c1053

     

    V Slovenskej histórii nájdeme rozprávania o motívoch „ofery“, teda vkladania mince alebo peniaza do rúk nebožtíka. Tento zvyk je rozšírený nielen na Slovensku, ale aj v Európe. Súvisí s predstavou, ktorá sa pravdepodobne datuje skôr ako slovanské náboženstvo, a ktorú môžeme nájsť aj v gréckych motívoch. Podľa nej sa duša po smrti dostáva k záhrobnej rieke alebo jazeru, cez ktoré sa má previesť na druhý breh – na iný svet. Minca v ruke má slúžiť na zaplatenie prievozníkovi. Preto sa v niektorých slovenských lokalitách tento zvyk nazýva aj „na prevoz“. V úlohe prievozníka v slovanskom folklóre pritom môže vystupovať aj kresťanský svätec , napríklad archanjel Michal  – pravdepodobne preto, že v kresťanských predstavách stojí s ohnivým mečom pri vchode do raja. Ďalšou starobylou predstavou, ktorá sa viaže na odchod človeka z tohto sveta, je to, že v krátkom intervale po smrti sa mŕtvemu nechávalo na stole jedlo a pitie, vo väčšine prípadov chlieb a voda. Pohostenie duše mŕtveho má pravdepodobne predkresťanskú tradíciu – napokon s takými praktikami cirkev po stáročia bojovala. Tento zvyk súvisí s najväčšou pravdepodobnosťou s kultom predkov  a predstavami o záhrobnom svete, kde všetko vyzerá podobne ako na tomto svete: duše jedia, pijú a potrebujú oblečenie aj iné veci vrátane kresťanských atribútov. Preto sa na Slovensku do hrobov niekedy zvyknú vkladať aj veci ktoré nebožtík mal rád aj za života, aj ruženec, aj modlitebná kniha. To všetko malo zabezpečiť aby sa človek na druhom svete cítil dobre a aby mu nič nechýbalo. Túto úlohu mohla mať aj hostina po pohrebe. Každý si mal vziať z jedla a pitia na stole aby sa mŕtvy na druhom svete necítil hladný a smädný. Táto tradícia je špecifická nie len pre Slovensko, podobne ako rozšírené predstavy o rozlúčke duše  človeka so svojimi blízkymi alebo o návštevách nebožtíkov, ktorí prichádzajú svojim pozostalým pripomenúť zanedbaný sľub, či zanedbané povinnosti (napr. svätú omšu).

    Treba poznamenať, že aj starí Slovania s väčšou pravdepodobnosťou mali všetky tieto predstavy, jestvujú všade na svete a sú napokon aj súčasťou kresťanskej tradície.

    Obraz záhrobného sveta je v odlišných tradíciách  odlišný. Niektoré motívy sú špecifické pre Slovanský folklór. Patrí k nim aj vysvetlenie istých snov. Verí sa že keď sa niekomu sníva o zosnulom, na druhý deň bude pršať. Tento jednoduchý motív môže byť odkazom na prastarú symboliku: záhrobný svet sa totiž v slovanských predstavách spájal s vodou a dažďom, ktorý prináša plodnosť poliam. Verilo sa,  že duše po smrti odchádzajú do ďalekej božskej krajiny na východe, ( niekedy nazývanej „ir“ alebo „vyrij“  –  slová majúci spoločný základ so slovom „raj“ ), odkiaľ vstáva slnko. Tam odlietajú na zimu aj vtáky, a tam sú počas zimy uväznené aj vody. Keď prichádza jar, tak  sa tieto vody vracajú na zem v podobe blahodárneho dažďa. Sen o mŕtvom znamenajúci dážď teda môže byť pozostatkom tohto symbolického spojenia charakteristického pre slovanskú tradíciu.

    Krížne cesty

    Rozprávania o stretávaní sa bosoriek na krížnych cestách zodpovedajú predstave, rozšírenej na Slovensku, a inde o krížnych cestách ako o nebezpečnom mieste, kde je pôsobenie nadprirodzených síl najsilnejšie. Ich účinky môžu byť v ľudových predstavách nie len negatívne, ale aj pozitívne. Krížne cesty vystupujú nie len ako miesto stretnutia nečistých síl, ale aj miesto kde sa vykonávali rôzne liečivé úkony a zvyky. Tak sa napríklad v slovanskej tradícii môžeme stretnúť s nasledovným zvykom:

    ak v rodine často zmierali deti, novonarodené bábätko zvykli „nechávať“ na krížnych cestách aby ho „našiel“ a doniesol rodičom pocestný – verilo sa, že takýmto spôsobom sa dá „napraviť“ osud dieťaťa.

    Iným zvykom bolo vyliať na krížnych cestách vodu, ktorou predtým umyli chorého človeka, aby tak chorobu „odovzdali“ inej bytosti, ktorá tadiaľ prejde – či už inému človeku alebo zvieraťu (podobným spôsobom sa vraj dalo aj „porobiť“ , teda navodiť niekomu nešťastie alebo chorobu). Dodajme že na krížnych cestách sa na Slovensku zvykli páliť aj svätojánske ohne.

    Tento zvyk má pravdepodobne korene v staroslovanskej minulosti a súvisí s archaickým kultom ohňa a slnka. Dvojaký význam krížových ciest je podľa všetkého spojený s univerzálnym znakom kríža, ktorý vystupuje ako sakrálny symbol v mnohých svetových tradíciách, vrátane staroslovanskej. Symbolika kríža je vo všeobecnosti veľmi bohatá, avšak jedným s jej charakteristických znakov je „priesečník“ šťastia a nešťastia, života a smrti, blahobytu a úpadku. Práve na tomto sa všade na svete zakladajú mnohé veštecké praktiky a používanie kríža ako ochranného amuletu. Krížne cesty sa javia predovšetkým ako nebezpečné miesto, hlavne kvôli stretnutiu s bosorkami. Ich špecifikom je to, že veľmi podobné, niekedy  takmer rovnaké predstavy sa viažu aj na potok pri poľnej ceste, kde sa človek môže stretnúť s tancujúcimi bosorkami, vílami a kde sa zjavujú svetlonosi, ktorí môžu človeka zviesť z cesty, aby blúdil v lese až do rána.

    Zaujímavým momentom je aj to, že pri potoku sa môžu zjaviť aj duše zomrelých „dušičky“.

    Dušičky

    Podľa rannej kresťanskej tradície, ktorá splynula s predkresťanskými predstavami, sa v predvečer  Dušičiek duše zomrelých prepúšťajú na štyridsať osem hodím z očisca. Preto im potomkovia majú na vhodné miesto nosiť koláčiky a víno. Oslavy dňa všetkých svätých sa stali oficiálnym kresťanským sviatkom v 7. storočí rozhodnutím pápeža Bonifáca IV. Podľa historikov sa kresťanská cirkev ustanovením tohto sviatku snažila potlačiť pretrvávajúce pohanské obrady uctievania predkov. Nahrádzala ich kresťanskými modlitbami a dobrými skutkami, ktoré mali prispievať k vyslobodeniu duší s očisca. Na Dušičky sa teda vykonávali zádušné omše a spoločné modlitby za mŕtvych. Staršie predstavy však pretrvávali a splývali s kresťanskými. U nás sa na tieto dni preniesli staré slovanské obyčaje spojené s kontaktom so záhrobím. Jediným so zvykov bolo obdarovať žobrákov a chudobných jedlom a obradovým pečivom, nazývaným „dušičky“. V niektorých rozprávaniach sa môžeme stretnúť s obrazom duší zomrelých „dušičiek“ –  pomerne zriedkavým v slovenskom folklóre, ktoré sa zjavujú na potoku v podobe husí. Tento zdanlivo jednoduchí motív sa pri hlbšej sonde do minulosti ukazuje ako veľmi zaujímavý prvok, ktorý môže byť pozostatkom predstáv starších ako staroslovanské náboženstvo.

    Motív dušičiek ako vodných vtákov totiž pre historika náboženstiev poukazuje na možnú spojitosť s keltskými predstavami. Vodné vtáky v mnohých svetových tradíciách súvisia so záhrobím alebo vo všeobecnosti s iným svetom. Symbolika tohto odkazu je pochopiteľná: okrídlená bytosť ako vták často predstavuje dušu a spojenie s horným svetom, zatiaľ čo voda a ponorenie sa do vody súvisí so svetom dolným. V keltskej tradícii je tento obraz zvlášť silný. Bytosti s iného sveta, najmä ženské bytosti, sa v kelstských príbehoch často zjavujú smrteľníkom v podobe vodných vtákov, napríklad labutí a žieravov. Aj keltské výtvarné umenie poukazuje na to, že motív vodného vtáka priamo súvisel so záhrobím: na viacerích náhrobných kameňoch môžeme nájť zobrazenie kačky alebo húsky pozerajúcej do zadu – pohyb symbolizujúci odchod duše s tohto sveta.

    Netreba pravdaže zabúdať na to, že labute, husi a iné vodné vtáky v spojení s nadprirodzenou sférou a konkrétne so záhrobím majú svoje miesto aj v iných tradíciách vrátne slovanskej.

    Spojenie husi so smrťou je dostatočne výrazné –  ak napríklad jednou s podôb Smrti v ľudových predstavách je práve hus, ktorá vo folklóre môže vystupovať aj ako predzvesť smrti. Pokiaľ ide o premeny ľudských bytostí , môžeme si spomenúť aj na folklórny motív krásnych panien kúpajúcich sa v jazere a premieňajúcich sa na vodné vtáky, rozšírený v celej Európe. Bytosti, ktoré sa zjavujú ako vtáky, patria väčšinou do sveta bohov a duchov, v každom prípade do sveta nadprirodzeného. Avšak v keltskej tradícii je tento svet bohov a duchov priamo spojený so záhrobím alebo príbytkom predkov.

    Predstava o dušiach predkov ako o husiach teda skutočne môže byť akousi malou „skamenelinou“ keltských predstáv, i keď nadobudla úplne iný, kresťanský význam.

    Zatnite svoju valašku a ohodnoťte tento príspevok:

    1 valaška2 valašky3 valašky4 valašky5 valašiek6 valašiek7 valašiek8 valašiek9 valašiek10 valašiek (Hlasovalo 8,, priemer: 8,75 z možných 10)
    Loading...Loading...

    ~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

    Prečítajte si tiež ďalšie podobné podobné články z tejto rubriky:

    ~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

    Diskusia k príspevku na Facebooku

    Diskusia k príspevku na stránke

    Vaša emailová adresa nebude zverejnená.